Volala sa Zuzana a pred 15 rokmi jej diagnostikovali leukémiu. Bola to obrovská rana pre všetkých, pre celú jej rodinu. Vydatá, dve malé deti a tak hrozná choroba. Zuzana sa zaťala a povedala si, že bude bojovať. Bojovala z celej sily, všetkou svojou vôľou, celým svojím bytím. Veľakrát jej povedali lekári, že sa z toho už „nevyseká“ , ale ona sa zakaždým postavila a išla ďalej.
Keď som bola v šiestačka, začala som chodiť na doučovanie z angličtiny. K Zuzane. Bola to úžasná učiteľka. V každom jednom slove som cítila jej odhodlanie niečo ma naučiť, aby som to niekam dotiahla. Bola veľmi prísna, ale to som na nej mala najradšej. Vedela by vedomosti natĺcť zrejme aj do kapustnej hlavy. Chodila som k nej tri roky a sledovala ako bojuje, ako sa bije s chorobou a šliape proti vetru. Moja úcta k nej sa zvyšovala každým dňom. Keď som bola v 8. triede ,vďaka jej podnetu a jej učiteľským schopnostiam som sa dostala a bilingválne gymnázium, kde som teraz už tretí rok.
Bola to žena, ktorá mi zmenila život, ktorá ma donútila niečo urobiť s tým, kým som bola, aby som sa stala tým, kým som teraz. Bola to osoba, ktorá v každom študentovi, v každom človeku dokázala nechať obrovský kus seba. A krásne na tom je, že aj teraz, keď už nie je medzi nami, jej duch tu zostáva. Navždy zostane vo mne tá jej časť, ktorú mi dala. Mne tak veľmi chýba! A to neprešlo ani 24 hodín od jej odchodu. Odišiel veľký človek s veľkým srdcom, schopný dať jeho kus každému. Teraz si ju viem predstaviť ako sa na nás všetkých pozerá tam z hora. S narúžovanými perami, v čiernom klobúku , smejúc sa tým jej úžasným úsmevom a hovoriac, aby sme išli ďalej tak, ako to dokázala ona.